Atény nie sú mesto. Bol to štát a dnes je to štát v štáte. Atény majú všetko na samostatnú existenciu. Sú tu kopce, rovina na ktorej sa rozprestiera celé mesto a morský prístav Pireus. Navyše je to unikát medzi hlavnými mestami krajín Európskej Únie. Nenájdete tu totiž mrakodrapy. Vlastne, jeden majú – volá sa Pyrgos Athinon a slúži roky ako kedysi aj náš Manderlák. Je to názorný príklad výškovej budovy v meste, kde sú výškové budovy zakázané. Atény totiž ohrozujú zemetrasenia a tak tu majú budovy maximálne štyri až šesť poschodí.
Atény sú tiež výnimočné tým, že počet obyvateľov sa tu drasticky mení. V príjemných zimných mesiacoch je ich tu päť miliónov. Ale letné horúčavy tu pretrpia ledva dva milióny, mesto sa od konca júna do polovice septembra vyľudní. S veľkou nadsázkou by sme teda mohli povedať, že Atény nie sú mesto, ale obrovská dedina. A v nej žije polovica celého Grécka.
Cesta ako šanca
Cestujeme, aby sme stretávali ľudí. Niekedy sú to neuveriteľné stretnutia. Ja som pri príprave cesty do Atén vôbec netušil, že tu nájdem Silviu Okáliovú, súčasnosti prekladateľku a autorku v gréčtine, ktorú som spoznal ako novinárku pred štvrťstoročím v redakcii Nového slova. Tej úžasnej náhode napomohol náš konzul pán Ivan Mánik, ktorému vďačím aj za prvé úspešné kroky v tomto meste. Silvia ma obetavo previedla múzeami a pamiatkami. Ale na to, aby som sa dostal tomuto mestu aj pod kožu a pochopil jeho vnútorný život mi zasa pomohol spisovateľský kolega Anastassis Vistonitis a jeho žena Maria. Večera v ich modernom apartmáne s veľkou terasou v rezidenčnej štvrti ma ubezpečila, že o kultúru sa v Aténach netreba báť. Ako mi potvrdil Anastassis, obyvatelia gréckej metropole knihy kupujú tak, že tie najúspešnejšie dosahujú až 300 tisícový náklad. Grécke knihy však prakticky nepoznajú tvrdé väzby, všetko je brožované. Zato je v Aténach takmer každý deň prezentácia nejakého nového titulu, pretože, ako hovorí Silvia, tu asi píše každý vrátane stredoškolských učiteliek. O pár dní som takého nadšenca stretol na živo na trhu v ulici Ifestou. Volá sa Nikoz Koemidžiz a predáva svoj životopis politického väzňa, ktorý strávil za mrežami až tridsať rokov. A keďže jeho kniha vyjde na 15 euro, je to pol eura za opis jedného roku väzenia. Ktovie koľko chcel ten mladík, čo recitoval verše v metre z Pirea do centra. Po grécky žiaľ neviem a básnik to bol plachý.
Múzeá a pamiatky
Prvú nedeľu v mesiaci sú tu múzeá zadarmo. Tým najdôležitejším a najnavštevovanejším je Národné archeologické múzeum. Nie je také rozsiahle ako obdobné niekoľkoposchodové inštitúcie v Bagdade (pred americkou inváziou), Káhire, či Londýne. A to aj preto, že v posledne menovanom nájdete mnohé nálezy zo starogréckych vykopávok. Gréci dúfajú, že sa tie najcennejšie vrátia domov a preto stavajú pod Akropolou nový, rozsiahly výstavný pavilón. Zatiaľ sa teda môžete nechať očariť pozoruhodnou zbierkou zlatých predmetov vrátane známych pohrebných masiek, medzi ktorými je údajne aj Agamemnónova, kráľa vedúceho starovekých Grékov do trójskej vojny. Nechajte sa unášať skôr dojmami, lebo chaotické značenie exponátov vám veľa možností na vzdelanie nedáva. Ktosi sa totiž rozhodol, že zachová inventárne číslovanie a tak v jednej vitríne nájdete vedľa seba predmety s číslami 2450, 2285, 4936, či 3124 a len s ťažkosťami aj príslušné popisky. Je to našťastie zvláštnosť len tohto múzea a najpozoruhodnejšie exponáty jednoducho nemôžete prehliadnuť. Napríklad nádhernú bronzovú sochu koňa v plnom cvale s chlapcom ako džokejom z vraku lode pri myse Artemision. Alebo turistami najfotografovanejšiu sochu, v ktorej Afrodita za pomoci Erosa odháňa roztúženého Pana. Takto laškovali už 100 rokov pred n.l.. Mimochodom, mnohé mužské antické sochy tu majú výrazné ženské črty tváre, takže je nad čím rozmýšľať.
Samozrejme, že v Aténach nemôžete obísť Akropolu. Je ju vidieť takmer z každého kúta metropoly a naopak z jej vyhliadky si môžete obzrieť aj perspektívu ďalších pamiatok ako Panathenajský štadión, či blízke stĺporadie starovekého vstupu do mesta, ale aj dva amfiteátre na úpätí Akropoly – Dionýzovo divadlo (najstaršie na svete) a dodnes funkčný Odeion. K tomu treba prirátať sto moderných divadiel v tomto meste. Zaujme aj iná moderná črta Atén - strechy domov blýskajú na slnku odrazmi zo slnečných kolektorov. Aténčania tak využívajú fakt, že väčšinu roka majú slnečné dni, najviac v Grécku. Naša prehliadka Akropoly začala ukážkovou priazňou okolností, keď sa nám veselo prihovorila Grékyňa Dina, jediná tlmočníčka do slovenčiny v Aténach. Vyštudovala seizmografiu v Prahe a v meste, ktoré je poznačené zemetraseniami, nezohnala inú prácu. Aj vďaka nej som sa dozvedel, že od základnej školskej dochádzky som celé desaťročia žil v omyle, že dominantou Akropoly je Pantheon (teda miesto „všetkých bohov“), ale v skutočnosti je to Parthenon („chrám panien“). Poblízku je aj malé múzeum, ktoré asi najviac zaujme pozornými uvádzačkami, ktoré vás dôrazne upozornia, že pred rozmernými sochami môžete fotografovať, ale nemôžete pred nimi pózovať, lebo by ich to urazilo. Nevedomky sme si už stihli predtým zapózovať a sochy napriek tomu zachovali svoj kamenný úsmev.
Pozoruhodné sú aj aténske cintoríny s náhrobkami, ktoré neničia vandali a nenosia do zberu naši nenechaví spoluobčania. Najpozoruhodnejším je ale ten najstarší, zvaný Kerameikos, kde pre zmenu aténski chuligáni stihli sprejmi znehodnotiť hlavnú orientačnú tabuľu s mapou vykopávok. Kerameikos ponúka prechádzku pod otvoreným nebom medzi prastarými náhrobkami a základmi pôvodných mestských brán. Do historickej atmosféry celkom zapadnú korytnačky, ktoré sa tu voľne motajú návštevníkom pod nohami. Skutočným zážitkom je v miestnom pavilóne drobná hnedo-čierna keramika (od nej názov miesta) z obdobia 450-500 pred n.l.. Pri troche pozornosti na nej dokonca objavíme aj pravé antické porno, ktoré by mimo múzea ešte aj dnes dokázalo vyvolať pohoršenie.
Po stopách priateľov
Je zaujímavé, že mnoho našincov pozná Grécko ako obľúbenú dovolenkovú destináciu, ale už pomenej ich navštívilo aj Atény. Pred svojou cestou som oboslal priateľov, aby mi poradili, čo by mi z tejto gréckej metropoly nemalo ujsť. A tak som na radu Ivana Popoviča zašiel na námestie Omonia, ktoré spolu s blízkym námestím Syntagma, tvorí moderné centrum mesta. Neďaleko odtiaľ sme so Silviou strávili príjemný večer v reštaurácii na ulici Pireos 33 pri gréckej špecialite "mousaka" (prekladané zemiaky, baklažán, pomleté mäso a navrch bešamel) a dobrom červenom víne. Neuvádzam značku, lebo ich je veľa na výber a čašníci vedia ochotne poradiť.
Na radu profesora matematiky Pavla Zlatoša som okoštoval aj špeciálne, živicou konzervované víno "retsina" a dospel k záveru, že je dobré proti boleniu zubov. Keď ho do seba nalejete asi liter, rýchlo sa presvedčíte, že na svete existujú aj horšie veci ako deravý chrup. Takže zabudnime na naše slovanské prelievanie hrdla a v tomto prípade odporúčam len koštovať. Pavol mal totiž asi na mysli ten unikát, že sa vďaka "retsine" môžete aj chuťou vrátiť do antických čias, kedy sa toto víno pilo len riedené vodou.
Peter Malec ma nasmeroval do malebnej štvrti Plaka hneď pod Akropolou, kde sa sústreďujú turisti a výborné reštaurácie s miestnymi špecialitami. To už sa ale k mojej sprievodkyni Silvii pridala aj pracovníčka našej ambasády pani Magda Tzanidaki, ktorá nás priviedla do Thanasis Cafe, kde sú stoly priamo na ulici a majú tu tie najlepšie "bifteki" široko-ďaleko. Samozrejme, že to nie sú bifteky, ale mäsové guľky vzhľadovo podobné na šašlikovité "suflaki", ale s inou chuťou. K tomu "tsatsiky" (uhorkový šalát s cesnakom a jogurtom), parádne biele víno z Macedónska a úžasná obsluha. Verte, zažil som už všeličo, ale čašník Vangelis si ma získal okamžite. Ten človek mi v prvom rade zabavil moje spisovateľské pero a vymenil ho za svoje čašnícke, ale ako odškodné som dostal aj ich popolník ako suvenír. Vangelisovi končila služba a on sa bol schopný ešte aj po ôsmich hodinách v behu usmievať a šíriť dobrú náladu. Verte, s takou obsluhou aj lepšie chutí!
Zašiel som aj sám podvečer na námestie Kolonaki, ktoré pripomína malú časť bratislavského Korza. Pri výbornej studenej káve "frappé" si tu môžete vychutnať aj pohľad na mladé Aténčanky, vyobliekané do kreácií módnych butikov umiestnených všade naokolo. Na podiv viac než tie tmavé s typickým gréckym nosom sa tu promenádovali štíhle a vyzývavé blondíny. V kaviarni Café Peros máte na takúto prehliadku mladosti a krásy ideálne podmienky, lebo kreslá pri stolíkoch sú obrátené do ulice.
Trhy a obchody
Trhy sú očarujúce. V určitý deň vo vašej ulici vyzvú majiteľov áut, aby večer preparkovali, a ráno už sú chodníky plné najmä stánkov so zeleninou a ovocím. Majú tu aj "trh v batohu" na námestíčku Monastiraki. Tým sa vyznamenávajú čierni obchodníci - jednak pleťou a tiež tým, že obchodujú bez povolenia. Celý ich sortiment sa zmestí do veľkej plachty a tú si hodia cez plece, len čo sa poblízku zjaví policajt. V jednom okamihu tak vidíte živý trh plný nakupujúcich a predávajúcich a takmer vzápätí prázdne námestíčko, po ktorom sa potulujú čudní chlapíci s obrovskými batohmi z veľkých bielych plachiet. A len čo policajná hliadka zájde za roh, už rozkladajú svoju ponuku kožených výrobkov znovu. Je to tak pravidelne sa opakujúci úkaz, že pripomína príliv a odliv.
V nedeľu sa stále i "batohové" obchodíky tiahnu od námestia Agora uličkou Ifestou cez námestie Monastiraki po ulici Ermou až ku antickému cintorínu Kerameikos a parku Thissio. Každý predáva, čo vie. Stará cigánka obrovské balóny a iná žena svoju chromú nohu (teda len pozrieť a z ľútosti hodiť drobnú mincu). Môžete tu kúpiť miestne pečivo aj Bibliu za tri eurá. Zo suvenírov vynikajú všemožné šperky z modrých "očí", ktoré kúpite rovnako dobre aj v Arménsku. Tu tomu ale prikladajú zvláštnu silu ochrániť vás od urieknutia, čo nie je v Grécku vec, ktorú by brali na ľahkú váhu. Čim bližšie k parku Thissio tým nižšia cena, pretože to je skutočný blšák. Môžete tu kúpiť starý nábytok, ale aj platne, či stovky CD, zrkadlá a tácky, kopy handier a vlastne čokoľvek, čo ktosi chce predať a dúfa, že iný kúpi. Trh končí o tretej poobede a na zemi ostávajú predmety, ktoré už nemajú cenu ani aby ich predávajúci zase zbalili a odviezli. Pekná ukážka aká pominuteľná je cena hmotných statkov, ktoré tak vytrvalo zhŕňame.
Aj to je odkaz mesta, ktoré bolo kedysi dávno štátom.
 |  |
 |  |
Autor: Gustáv Murín (Autor je spisovateľ)